Garbiarstvo ako remeslo spracúvajúce kožušiny a kože zvierat je remeslo odvážnych. V súčasnosti je takmer zabudnuté a pri hľadaní pôvodných postupov by sme museli siahať do pamätí ojedinelých veľmi starých majstrov, ktorí si mnohé môžu pamätať aj tak už len z rozprávania starých otcov, či služobne starších kolegov. Garbiar nebol vždy zároveň ten, čo zvieratá zabíjal. Mohol kožušiny získavať, kupovať, ale niektorí aj nachádzať v prípade uhynutých zvierat v lesoch.

Pozerať na neho môžeme ako na obzvlášť neatraktívne povolanie, no v časoch, kedy obživu nachádzalo nejedno remeslo a všetko bolo odkázané na lokálnu dostupnosť, nachádzalo uplatnenie. Práca garbiara bola náročná na čas, prácu, aj ľudské sily samotné.

Garbiar, práca pre silné žalúdky

Opracovanie kože si žiadalo dávať pozor už pri sťahovaní kože zo zvieraťa. Aby bol čo najviac celistvý kus bez porušenia, poškodenia, zárezov navyše. Akákoľvek koža, často to v našich končinách bola kravská, prípadne kožušina najčastejšie z oviec, zajacov a lesnej zvery, si vyžadovala očistenie od zvyškov blán, mäsa a akýchkoľvek nečistôt. Už pri tejto práci bol nutný silný žalúdok. Veľa krát bola používaná technika pomocou dreveného popola a z nej hmoty, ktorou potieral a prekladal garbiar celú kožu. Po určitom čase počítanom na dni, či dokonca týždne, koža mierne zhrubla a zmäkla dosť na to, aby bolo možné odstrániť srsť, či akékoľvek chĺpky. Používali sa aj iné techniky, napríklad červené trieslenie v ktorom sa využívali kyseliny trieslové vylučované z namočenej zmesi kôry smrekov alebo dubov. Proces si vyžadoval neustále kontroly, či sa koža správne a rovnomerne farbí a či už je pripravená na ďalšie spracovanie. Na odchlpenie slúžilo niekoľko druhov nástrojov. Nepozorná práca mohla mať za následok poškodenie kože a teda znehodnotenie dlhšieho úsilia, čakania a materiálu vôbec.

Tradície vystriedal priemysel a chémie

Veľa z jednotlivých pracovných úkonov dnes nahradili stroje. Prírodné oleje, kôra stromov, oleje a podobne už vystriedala razantná chémia, ktorá urýchľuje procesy a vlastnosti koží. Človek už s ňou neprichádza tak veľmi do styku, ako v minulosti. Priemysel dokáže spracovať kožu oveľa rýchlejšie. Je však stále nutné rozlišovať kožušinu od kože. Koža je vyhladený materiál, ktorý nachádza uplatnenie pri výrobe obuvi, poťahov, pri čalúnnictve drahších a chúlostivejších materiálov, v rôznych dieľňach dizajnérov. Kožušina môže nájsť uplatnenie odjakživa v obliekaní, priamo módnom priemysle, v bytovom interiéri. Aj kedysi nevyhnutné napínanie a tvarovanie pripravenej kože na spracovanie bolo vykonávané rukami. Priemysel našiel riešenia v podobe napínacích strojov dohliadajúcich automaticky na pevnosť, prípadne sú ovládané človekom, ktorý sám robí vizuálnu kontrolu.

Kým kožušiny sú v móde neustále na ústupe a pokúšajú sa ich vrátiť len módni návrhári, nie je to celkom tak.  Bez výraznejších argumentov iných, než snaha o získanie záujmu, vyhlasujú pomerne pravidelne návrhári a módni všeznalci kožušiny za niečo „čo sa vracia do módy“. Pravdou je skôr výrazný pokles pravej kožušiny na Slovensku oproti predmiléniovým rokom.

Inšpiráciou k článku bola zaujímavá kniha Zabudnuté remeslá a život na vidieku z vydavateľstva Slovart, od Gudruna Sulzenbachera, ISBN: 978-80-556-2890-5. Zaujímavá je predovšetkým súborom remesiel, aké patrili aj na Slovensku medzi bežné a dnes v nich buď nevidíme význam, alebo ich nahradil priemysel inými postupmi.