Slovenské dejiny, či už tvorené pod Uhorskom, alebo Československom, sú mimoriadne pestré. Dokazuje to aj nová kniha Tomáša Galierika Miesta zločinu a tragédií, ktorá sa venuje smutným miestam na mape Slovenska, spojených so zločinom, tragédiami, alebo smutnými udalosťami. Aj o takýchto miestach sa musíme dozvedieť viac, nemali by zostať zabudnuté a najmä pre mnohých z nás majú svoj osobitný význam. Udalosť sa mohla týkať našich rodín, alebo len obyvateľov mesta, dávnych predkov a podobne. Miesta zločinu a tragédií  prináša mnoho tém, no tou azda najzaujímavejšou je pohľad na čarodejnice na našom území. Na procesy, ktoré sa týkali obvinenia žien z čarodejníctva, ako aj zaujímavosti, ktoré nám dokazujú, že ani Slovensko a všetky zriadenia a vlády v minulosti majú čo ponúknuť v rámci šokujúcej histórie.

Inkvizícia bola iná a predsa rovnaká

Inkvizícia, označenie vinníka a obvinenie z bosoráctva, sa hnala v určitom období celou Európou a zasahovala až do Severnej Ameriky. Kniha Kladivo na čarodejnice, pod latinským názvom Malleus maleficarum, z roku 1487, dala návod všetkým krajinám v tom, ako odhaľovať čarodejnice, poslov a služobníkov diabla. V nemilosti cirkvi sa tak objavilo nemálo ľudí, ktorí mohli mať psychické problémy, patrili medzi odpadlíkov, ich pohľad spôsobil niekomu nevoľnosť, respektíve si tento pocit spojil a už mohlo byť obvinenie na svete. Spomínaná kniha Miesta zločinu a tragédií  však prináša racionálny a triezvy pohľad na to, čím všetkým bol takýto nástroj u nás. Cirkev neviedla inkvizičné procesy, ale mohla byť prítomná. Napríklad v podobe kňaza vo väznici pri poslednom pomazaní, alebo pri odvádzaní obvinenej a odsúdenej na popravisko.

Podstatný fakt, ktorý kniha približuje je, že súdny proces viedla súdna rada. V mestách väčšinou richtár a prísažní. Mesto, ktoré malo právo meča a mohlo udeľovať trest smrti, mohlo poveriť vlastného kata popravou. Mestá, ktoré právo meča nemali, si museli popravcu prepožičať a popravu zafinancovať mestu, ktoré právo meča vlastnilo.  Ženy mohli byť obvinené z bosoráctva len preto, že sa venovali bylinkám, boli pôrodnými babicami a poznali účinky rôznych rastlín a odvarov. Stačilo, aby odvar zaúčinkoval inak, uškodil a bola v nemilosti. V nemilosti však mohla byť aj preto, že mala majetok, ktorý sa páčil niekomu inému. Príležitosti, kedy mohla byť žena obvinená z bosoráctva sa v niektorých mestách nezneužívali. Existovali podrobné zápisy z čoho bola žena obvinená a následne bola vypočúvaná.

Tortúry prinášali priznania

Výsluch sa neraz spájal s vypočúvaním a mučením. Pri bolesti sa neraz stalo, že žena súhlasila s rôznymi tvrdeniami. Aj tak sa podarilo docieliť priznanie žien, ktoré sa vzájomne veľmi podobali. Prikyvovali na tvrdenia mučiteľa, že sa mení na čiernu mačku, obcuje s diablom. Pri snahe zmierniť utrpenie mohla kývnuť na mnohé obvinenia. Aj preto sa po stáročiach v súdnych knihách dozvedáme o rozsudkoch na základe priznaní, ktoré sú šialenou fantáziou. Skôr fantáziou mučiteľov ako samotnej obvinenej.

Kniha Miesta zločinu a tragédií  približuje slovenské mestá a popraviská. Prináša úchvatný pohľad na to, kde a v ktorých mestách, pred ktorými budovami a na ktorých námestiach sa niektoré zo zdokumentovaných popráv odohrávali. Vieme tak napríklad aj to, kde všade boli ženy upaľované v Bratislave. Bolo to neďaleko Michalskej brány. Upaľovalo sa viackrát v meste Krupina, aj v Šamoríne, Banskej Štiavnici, Bystricia na mnohých ďalších miestach. Hoci kniha kombinuje zločin a tragédie, v prípade žien obvinených z bosoráctva ide o tragédie a zločin na strane súdnej moci. Najmä v prípadoch, kedy v rozsudku stojí, že čarami čarodejnicami škodila. Alebo zaklínadlami usmrtila, privodila ťažkosti, alebo že sa premieňala na mačku a podobne. Dnes pritom vieme, že nič z toho nemohlo byť reálne.