Na Slovensku existuje niekoľko vodných nádrží, ktoré budovali ako zásobárne pitnej vody, technické nádrže, alebo len dôležité zdrže kvôli výrobe elektrickej energie. Často však práve v dolinách takýchto nádrží možno nájsť pozostatky, alebo len dávno vymazanú minulosť niektorých obcí. Vojenské obvody na východe Slovenska spôsobili zánik viacerých dediniek, v ktorých žili ľudia a mali svoje zvyklosti. Ba dokonca aj svojich vlastných predkov na cintorínoch. Všetko to museli opustiť, vysťahovaní na iné miesta, rozdelení a bez možnosti návratu. Takéto rodiny sa pasovali s množstvom tragédií, ktoré si človek nepostihnutý takýmto osudom nedokáže predstaviť. Zatopené a zrušené obce zanikli, no svojim spôsobom žijú dodnes.
foto: kostol, ako pozostatok zaniknutej obce Riečnica, autor foto: M. Mravcová, pre knihu Miesta zločinu a tragédií
Stavebné uzávery a plánované zásahy do života
Či už hovoríme o obciach, ktoré zanikli po výstavbe Liptovskej Mary, nádrže Starina, Palcmanská Maša, alebo Nová Bystrica, alebo o obciach, ktoré vysťahovali kvôli výstavbe Mochoviec. Vždy ide o osudy ľudí, ktorí vedeli, že sa v nejakom konkrétnom čase pre nich všetko zmení. Oravská priehrada sa začala budovať ešte pred vojnou, no akýkoľvek úspech nového režimu po vojne bol budovateľsky zneužívaný na poukazovanie toho, že to režim, to politické zriadenie, úspech komunistického vedenia a iné heslá mohli za všetok úspech. Na jednej strane aj v oravskom prípade možno hovoriť o úspechu, ak sa podarilo znížiť záplavy a rozsiahle škody po celej Orave. Na strane druhej pod vodnou hladinou zaniklo celkovo v našich dejinách viacero dedín a s tým je spojených niekoľko negatív, prípadne hovorme tomu aj „tragédií“.
1) Vykorenený ľud
Ľudia, ktorí mali svoje rodné zeme a domy medzi dobre poznanými kopcami v lesoch, bývali pri susedoch. Poznali ľudí, mravy, orientovali sa v obciach, v uliciach, v domoch blízkych. Vedeli, čo očakávať, kde sa čo nachádza, dokázali sa postarať o zvieratá, zveľaďovali majetok. Vysťahovanie spôsobilo, že sa náhle ocitli v inom prostredí, v neznámych domoch, uliciach, medzi neznámymi lesmi. Najhoršie dopadli tí, ktorí dostali pridelené robotnícke bytovky. Horšie tí, ktorí neboli mladí a nedokázali zmeniť svoj život a živobytie. S tým je spojených mnoho psychických chorôb, depresií, zničenie človeka. Nič z toho politiku nezaujímalo. Diagnózy neexistovali a psychický stav ľudí, bezradnosť najstaršej generácie a ich smrť, či jej príčinám sa v tej dobe neprikladal význam.
2) Pokles hodnoty majetku
Pri plánovanej výstavbe bolo zvykom v určitom roku zakázať akýkoľvek stavebný zásah. Išlo o takzvanú stavebnú uzáveru. Od toho dňa sa nesmeli domy opravovať, rozširovať a ani stavať. Ak chátrali, po rokoch došlo k ich oceneniu a vyplateniu, či nahradeniu iným v inej časti regiónu, či pridelením bytov. Ak boli domy počas vojny zničené a prišla stavebná uzávera, prišli ste o veľa. Možnosti sťažovať sa boli v tej dobe slabé a právne vzdelanie takmer žiadne.
3) Strata majetku
Je mnoho prípadov v pamäti najstarších pamätníkov, či ich potomkov. Neraz sa stalo, že nebola rozhodujúca suma. Tá nemala význam. To dôležité bolo, že úrady brali pozemky, lesy, lúky, záhrady a domy tých, ktorí ich mali za rodné – dôležité kvôli rodičom, rodine, vlastnej identity a hrdosti. Peniaze takýto prírodný a sociálny priestor nie vždy dokážu nahradiť. Pritom máme mnoho prípadov aj takých, kde človek prišiel o všetko a nedostal adekvátnu, či dokonca žiadnu náhradu. Pri vysťahovaní starej Petržalky totiž mohol muž s piatimi deťmi a s rozpadnutým domom získať viac, ako osamotená vdova s obrovským pozemkom a krásnou vilou s hodnotnou architektúrou.
Zhodnotenie a ocenenie majetku sa dialo len v niektorých prípadoch. Príbehy sú pritom v tomto smere naozaj neobyčajne pestré. Približuje ich práve kniha Miesta zločinu a tragédií, ktorej primárnymi témami sú tragédie a zločin. Medzi tragédie pritom autor zaraďuje aj obce zaplavené vodou, či zničené z rozhodnutia úradov. Práve preto sa v knihe nachádza viacero zmienok o nie iba zaplavených dedinách.
4) Strata identity
Strata identity je pomerne závažná záležitosť. Je v hlave. Týka sa už spomenutých bodov a vo výraznej miere súvisí s hrdosťou, aj vlastnou identitou v rámci regiónu, nárečia a úlohe obce v rámci regionálnej histórie. Ak sa vysťahovaný človek ocitol v inom meste či dedine, nebol miestny. Bol cudzí, hoci nie svojim zavinením. Bol to ten, čo mohol nosiť cudzí kroj, hovoriť iným nárečím, mohol robiť iné zvyklosti a mohol sa líšiť hoci len slovkom v modlitbe v kostole. Aj to stačilo na pripomínanie, že nie je miestny.
Čiastočne takéto prípady miernili situácie, keď mnohí ďalší sa presúvali hromadne. Čím početnejšia skupina sa na novom mieste usadila pri sebe, tým boli následky miernejšie. Horšie to mali tí, voči ktorým sa režim nezachoval adekvátne, nedočkali sa slušnej náhrady a nedočkali sa kompenzácie ani neskôr.
5) Blízki vzdialení
Unikátna kniha Miesta zločinu a tragédií pripomína ešte jednu zásadnú vec, ktorá značne poznačila psychiku ľudí a preto sa tieto osudy radia medzi tragédie. Všade tam, kde sa zriaďovali vojenské obvody, alebo vznikali vodné nádrže, sa pristupovalo rôznym spôsobom k cintorínom. Autor knihy Miesta zločinu a tragédií uvádza prípady, akými bola Nová Bystrica a zásobáreň pitnej vody, kde dochádzalo k bagrovaniu a odvážaniu hnojísk, latrín a podložia latrín. Zároveň sa exhumovali hroby do určitého veku a tie staršie zostali na mieste. Aj na iných miestach v časoch výstavby zanikali cintoríny a nie všetky hroby sa mohli presunúť. Cintoríny, ktoré sa nepresúvali a ocitli sa v izolovaných neprístupných vojenských obvodoch, zostali neudržiavané. Zomrelí rodičia potomkov zostali bez sviečok. Rozdelení manželia, napriek láske a vzťahom, museli byť pochovaní každí inde. Návšteva hrobov ešte aj dnes je v niektorých prípadoch problematická, alebo pre vodu nemožná.
Prežívajúca kultúra dodnes
Napriek tomu, že obce Blažov, Horné Opatovce, Riečnica, Sokolče, Paludza a mnoho iných dnes už neexistujú, existuje z niektorých z nich stavba, artefakt, či posledný zvyšok, ktorý sa stal dôležitým symbolom. Blažovčania dokázali zachrániť výzdobu kostola a presunúť inam. Paludza mala nádherný drevený kostol, ktorý presunuli do Svätého Kríža a dodnes je unikátnou architektonickou stavbou, ktorú je potrebné vidieť. Riečnica mala mať odstrelený svoj nezameniteľný kostol ako posledná pamiatka po obci, ktorú zaplavila Nová Bystrica. No nakoniec zostal. Zostal aj kostol v obci Horné Opatovce, ktorú zničila ekologická katastrofa, hoci kostol aktuálne ničí zosuv pôdy.
Mnohé takéto miesta a posledné pozostatky sú miestami stretávok rodákov a pamätníkov udalostí. Prichádzajú tam detí pôvodných miestnych, keďže tieto stretnutia sú aj o stretnutiach celých rodín, susedstiev, starých priateľstiev. Bežnou súčasťou je ľudová hudba, ľudová gastronómia, upomienkové predmety, aj snaha o zdokumentovanie. Dnes mnohé takéto komunity nehodlajú zabúdať, ak vymierajú poslední pamätníci. Máme k dispozícií záznamové médiá, počítače, knihy, dokumenty a fotoaparáty. Dnes je ľahké zdokumentovať, urobiť snímku a zaznamenať spomienky. Čoraz viac preto vidíme aj snahy takýchto komunít priblížiť dôvod svojich stretávok ďalším. Tým, ktorí nerozumejú, nevedia, alebo nepamätajú. Ak takáto komunita bojuje so štátom aj po rokoch, prípadne bojuje s obmedzeniami, je to smutné. Ale zároveň aj celkom bežné.
Kniha Miesta zločinu a tragédií mnohé napovie, priblíži a je zaujímavým oživením literatúry faktu. Ponúka pohľad na inkvizíciu, popravy, dejiny zločinu, ale aj tragédie, nehody, katastrofy letecké aj spoločenské. V tom všetkom nachádza svoj adekvátny priestor a zmienku aj práve viacero tragédií spojených s celkovým či čiastočným zánikom dedín a častí miest u nás.
