Mnoho z pôvodných remesiel zaniklo jednoducho preto, že už neboli potrebné. Veľa krát sa nám tak osobitné umenie samotného remesla, či výsledkov jeho práce zachováva len vďaka ojedinelým zachovávateľom, alebo vďaka materiálnym prameňom. Podkúvačstvo ešte celkom nevymrelo, ale stále sa nedá o ňom hovoriť, ako o pomerne dobre známom. Tak napríklad vedeli ste, že sa nepodkúvali len kone, ale aj iné zvieratá?

Podkúvačstvo ako remeslo

Podkúvanie koní súviselo s prácou kováčov. Podkúvač bol často priamo už samotný kováč. On vyhotovoval podkovy a vedel, či je nutné konkrétnu podkovu ešte upraviť, prípadne aké klince použiť. Prácu podkúvači nachádzali popri obchodných trasách, na okrajoch miest, trhov, ale hlavne počas vojnových ťažení, kde boli zapojené aj kone. Dnes nachádzajú uplatnenie len v prípadoch profesionálnych jazdiarní, prípadne v prostredí furmanstva, ktoré sa zachováva u nás už len lokálne na Orave, na Kysuciach, na Liptove a prípadne v iných lokalitách. Súčasní moderní podkúvači nie sú vždy aj zhotovovatelia podkov. V tom sa teda tí moderní od minulých líšia.

Nástroje a podkúvanie

Práve prostredie kováčstva umožnilo vzniknúť aj niekoľkým nástrojom, ktoré si boli schopní sami zhotovovať, pretože inak by s ak nim nedostali. Snímacie kliešte, krokodílie nitovacie kliešte, podkúvačské kladivá a hlavne kopytný nôž charakteristicky zahnutý na konci slúžili pri odnímaní starých podkov a nasadzovaní nových. Podkúvanie koňa pozostáva z niekoľkých krokov. Keďže kopyto dorastá podobne ako necht človeka a vzhľadom na rohovinu nemá na nich nervové zakončenia, je možné použiť klince známe ako podkováky. Pred nasadením novej podkovy sa rašpľou vybrúsi starý rohovinový podklad a pri nasadení podkovy je nutná aj hrubá sila. Nie na toľko, aby koňa mohla zraniť. Remeslo nemohol vykonávať len jeden človek aj pre náročnosť, o to viac ak išlo o neznámeho koňa pre jeho prirodzenú nedôveru. Remeslo je však zároveň umením. Vždy musel ovládať perfektne vlastnosti kopyta, materiálov a náročnosti v akej sa kôň pohybuje.

Zdrojom niektorých informácií bola zaujímavá kniha Zabudnuté remeslá a život na vidieku z vydavateľstva Slovart, od Gudruna Sulzenbachera, ISBN: 978-80-556-2890-5.

Zaujímavosti:

• Nepodkúvali sa len kone, ale aj napríklad voly. Voly však nemajú jedno kopyto na jednej končatine, ale sú párnokopytníci. Preto je nutné vyrobiť pre každého vola osem podkov. Komplikáciou je, že každý vôl sa mohol od seba odlišovať a preto bolo vhodné vyrábať kopytá podľa konkrétnej anatómie konkrétneho vola.
• Podkova pre prednú končatinu nie je rovnaká ako podkova pre zadnú. Je už historicky zaužívané, že podkova vpredu má jeden výstupom v strede, zatiaľ čo podkova vzadu má dva výstupky viac po stranách.