Zabudnuté remeslá: Pastierstvo od dávnych čias po súčasnosť

Prvopočiatky pastierstva sa vyvíjali ako nevyhnutnosť pri snahe zaistiť dostatok potravy chovaným zvieratám. Postupne chápeme pastierstvo ako ľudovú činnosť, ktorá posielala na pasienky ľudí s dobytkom, alebo hydinou. Vieme aj z rozprávok a ľudového rozprávania, že husy, ovce, kravy, či dokonca na južnom Slovensku prasce, pásavali deti, alebo starci.

Pastierstvo a chov oviec

Pastierstvo nebola náročná práca

Menej náročná práca, odkázaná na pohyb a minimum zručností, vyžadovala dohľad nad zvieratami v čriedach, húfoch, či skupinách. Starí otcovia brávali svoje vnúčence, aby ich priučili tajomstvám prírody. Bola to príležitosť na drobnú výrobu píšťaliek, priučení sa piesní, aj rozoznávaniu bylín a ich zberu. Pasenie si žiadalo poznať okolitý terén, miesta vhodné na pašu, neohrozené vlkmi, líškami, nebezpečným terénom, či inými pastiermi. A kde nepomohla halúzka, korbáč či bič, pomohol pes. Psov poznali už od keltských čias, nachádzali využitie pri strážení čried, či dobytka. Rímske légie udržiavali svoje zásobovacie stáda pod kontrolou vďaka molosoidným plemenám z Kaukazu. Germáni boli známi šľachtením plemien na lov medveďov. V našich končinách nemáme výraznejšie zdokumentované plemená, avšak vieme o nich ako o strážcoch domov, rodiny, aj dobytka.

Dedinskí pastieri

Zaniknuté zamestnanie bolo dedinskí pastier. Občas mladý muž, alebo chorý človek z chudobných pomerov, ktorý nemusel oplývať žiadnou zásadnou zručnosťou, nachádzal uplatnenie ako dedinský pastier, ktorý vyháňal na pašu dobytok viacerých rodín. Na pašu tak mohol hnať viacero kusov dobytka, alebo oviec, ktoré si medzi sebou rozoznávali majitelia napríklad podľa zvoncov, či vzhľadu. Za svoju prácu dostával plácu a šetril čas majiteľom dobytka, ktorí sa tak mohli venovať inej práci.

Horskí pastieri Valasi

Za pastierov verejnosť považuje najmä valachov, aj napriek tomu, že pastierstvo je známe z čias pred nimi, aj počas nich v rôznych podobách. Na naše územie začali prenikať v 14. storočí, prechádzali až do Čiech. Na Kysuciach sa objavili počas 16. storočia. Bystrickú dolinu napríklad osídľovali hneď dva smery. Z východu valasi s pozostatkami ukrajinských zvyklostí a zo západu českí. Prichádzali na pozvania pánov z Budatína, iní na pozvanie od tých zo Strečna. Mali dosídľovať ľudoprázdnu krajinu, zároveň tak boli nástrojom kontroly nestráženej lokality. Pred ich príchodom poznali ľudia v pôvodných sídlach klasické pasenie zvierat, no valasi priniesli celkom nepoznané hospodárenie. Zamestnanie valachov bolo horské pastierstvo a salašnícky chov zvierat. Neboli to len ovce. Dôležitou súčasťou pracovnej činnosti bolo spracovanie produktov, ako je koža, vlna, mlieko a mliečne výrobky. Napriek tomu, že pôvodní Valasi pochádzali z rumunského Valašska, väčšina valachov na Kysuciach už boli Slováci, ktorým vyhovovali podmienky kočovníckeho života. Osídlenie na valašskom práve prinášalo niekoľko východ, oslobodenie od feudálnych nariadení a povinností. Po uplynutí niekoľko ročnej lehoty bol valach povinný platiť valašskú dávku v podobe dvadsiatku z paseného dobytka, mliečne výrobky, alebo vlny. Zakladaním osád sa Valachov darilo usádzať pánom na panstvách. Keď však začali koncom 19. storočia a počas 20. storočia upadať, ich výskyt sa len zmenšoval až sa postupne zastavil. Na Horehroní pôsobili Valasi ešte v 50tych rokoch minulého storočia. Výrazne do nich zasiahol socializmus, ktorý nemal príliš záujem na tom, aby Valasi obhospodarovali vlastné čriedy. Zostali však pastieri, ktorí sa mali starať o družstevné ovce.

Produkcia a kultúra pastierov

Vzhľadom na logický vývoj pracovných náplní pastierov sa počas pasenia rozvíjali aj ďalšie remeslá. Dostupnosť lesa, nálezov rôznych plodov a surovín umožnili vzniknúť rôznym výrobkom z dreva, z parožia. Vo všeobecnosti sa pastieri venovali aj drevárskej výrobe. Nástroje na opracovanie dreva mali, pretože od nich boli závislí v prípade stavby a úprav na salaši, pri stavbe ohrád, stavbe košiarov, krmelcov a podobne. Na salašoch sa strihala vlna, prípadne sa získavali celé ovčie kožušiny. Najmä sa však dojilo mlieko, spracovalo na syr a ďalšie výrobky. Tí pastieri, ktorí patrili medzi sezónnych pastierov dobytka spracúvali rovnako tak mlieko. Dostatok voľného času umožnil udržiavanie bylinkárskych tradícií, rozvíjala sa hudba, spevy, hlasové prejavy bačov, ale aj rezbárske umenie. Tí, ktorí sa museli postarať aj o seno, sušili a obracali trávu. Tí pastieri, ktorí v jeseni odchádzali do doliny, sa počas zimy starali o dobytok, či ovce v dedine, prípadne sa venovali remeslu opracovania dreva, výrobe hudobných nástrojov, či iným prácam.

Pastierstvo a moderní bačovia

Praví bačovia sa objavujú stále aj dnes. Sú to muži, ktorí sú odhodlaní žiť v ústraní v prírode, bez výdobytkov modernej doby. Sami sú majiteľmi oviec, ale v oveľa častejších prípadoch sú len najatí pastieri na niekoľko mesiacov od majiteľov čried, či firiem. Sú to ľudia, ktorých si vyberajú medzi skúsenými pastiermi a podľa referencii. Nesmierne náročná práca je však dnes v niektorých smeroch jednoduchšia. Moderní bačovia majú vysielačky, niektorí dokonca terénne vozidlo a mobilný telefón. Informujú odberateľov mlieka o pripravenosti zásob. Výrobe syrových korbáčikov, oštiepkov a ďalších výrobkov sa dnes venujú len komerčné zariadenia aj vzhľadom na prísne hygienické nároky, alebo výrobné podniky spracujúce dodávané mlieko.

zdroje a odporúčané miesta